P R O B L É M    N Á S I L I A   V   S Ú Č A S T N O S T I

        Chcem sa obmedziť len na prípravu detí vo výchove, aby boli schopné čo najlepšie spracovať v sebe túto negatívnu skutočnosť, ktorá sa na súčasnú generáciu valí zo všetkých strán vo forme, kedy si ju ani neuvedomujeme (hlavne masmediálne premývanie mozgov priamo či nepriamo), až po tvrdé brachiálne formy či ohrozovania zdravia alebo dokonca života.

Najskôr musíme konštatovať, že žijeme v dobe paradoxov. Na jednej strane sú viaceré deti hlavne už v materskej škole vystavené rôznemu slovnému i telesnému šikanovaniu zo strany starších, silnejších, citove tupých vrstovníkov; pokračuje to na základnej i strednej škole. Na druhej strane i rodičia vo vzťahu k šikanovaniu (násiliu) sa polarizujú: jedna skupina (pre ktorú sú deti „božstvom“) odmieta akúkoľvek formu i rozumného donucovania (aby sa deti učili, pomáhali pri údržbe domácnosti, pomáhali mladším súrodencom, poslúchali rodičov, učiteľov a i.) a deťom (naivne), dovoľujú aby rozhodovali o tom, čo budú robiť, bez ohľadu na to, či im to bude v budúcnosti prospešné. Druhú krajnú skupinu predstavujú rodičia v rodinách, v ktorých je násilie „bežná forma komunikácie“, lebo buď citovo „vyhoreli“ alebo sa im citového rozvoja nedostalo v detstve. Domnievajú sa, že každý sa má starať sám o seba a presadiť sa všetkými formami, ktoré vedú k uspokojeniu osobných potrieb.

Hlavne tieto dve skupiny rodičov prinášajú do populácie detí veľký problém, lebo pre ne je život v skupine vrstovníkov veľmi ťažký. Jedni sú bezbranné a nevedia pochopiť, prečo ich iní šikanujú, a naviac, nevedia sa ani brániť. A tak by radi žili v súlade s inými, hoci ich predstavy o súlade sú vzhľadom na spôsob výchovy neadekvátne. Deti druhých si súlad predstavujú tak, že je v podriaďovaní, donucovaní iných, aby im slúžili. Ich chyba spočíva v tom, že porozumenie, úcta, dôvera (potrebné k zmysluplnému životu) sa nedá vynútiť. Preto blúdia v sebe i v skupine. Sú tiež nešťastní.

Okrem týchto skutočností sa rôzne formy násilia šíria zo všetkých druhov kultúry, lebo hlavne násilie sa stalo požadovanou, a preto aj predávanou formou „tovaru“, ktorú neustále chŕlia masmédiá.. Táto „potreba“ vychádza z emočne frustrovanej ľudskej duše, v ktorej sa akumulovala „potreba“ uvoľniť nahromadenú ľudskú zlobu, ktorá vznikla hlavne z chýb vo výchove. Vyplýva z nedostatku kladných ľudských vzorov a citov počas vývinu tak v rodine, ako aj v škole.

Túto emočnú frustráciu (ako som spomenul), upevňujú hlavne masmédiá, ktoré denne prinášajú správy o rôznych formách násilia v spoločnosti, ale hlavne viackrát denne premietajú filmy, ktoré sú plné násilných scén. Tým disponovaným jedincom zároveň ponúkajú návod na agresiu, na jej najrôznejšie formy.

Okrem toho v programoch masmédií sú „návody“ ako súvisí násilie s užívaním drog, s krádežami, lúpežami, vraždami, s prostitúciou, ďalej s bezohľadnosťou človeka k človeku, so stovarovaním ľudských osobností v honbe po peniazoch, ktoré vždy súvisia so všetkými formami násilia a deformujú mravné vedomie detí.

Toto všetko sa valí na súčasnú generáciu detí tak vo väčšine rodín (hlavne hodnotovo dezorientovaných) ako aj na ulici a neraz i v školách. Okrem toho väčšina „kultúry“ cez masmédiá valí na deti rôzne formy násilia počnúc rozprávkami a pokračujúc inými kultúrnymi formami. Preto sa násilie v súčasnosti stáva neoddeliteľnou súčasťou nášho života.

Oprávnene vzniká otázka, čo robiť s touto skutočnosťou. Skôr ako odpovieme na uvedenú otázku, musíme si uvedomiť príčiny rozmnožovania násilia v ľudských vťahoch a ďalej odpovedať, ako môžeme zlepšiť súčasný stav. Príčiny.

Za hlavnú príčinu odľudštenia v ľudských vzťahoch môžeme pokladať vzďaľovanie sa človeka od Boha, ktorý je aj Láska, Pravda, Spravodlivosť..., a jeho nahrádzanie „zlatým teľaťom“. Ľudia vieru, lásku, úctu k Bohu nahrádzajú zákonom zisku, telesnými pôžitkami, pýchou (prestížou) a zneužívaním svojich ľudských bratov, aby im slúžili. Tým sa z ľudských vzťahov vytratila spravodlivosť, dôvera, porozumenie a ľudia sa vzájomne odcudzili. Do ich vzťahov vstúpila závisť, nenávisť, agresia ako dôsledok straty lásky, úcty k inému človekovi. Preto je násilie priamym dôsledkom straty viery, úcty a lásky k Bohu. V dôsledku tejto zmeny v ľudských vzťahoch zavládlo odcudzenie a násilie, ktoré sa prejavuje všade vo všetkých formách ľudského súžitia.

Celá patológia ľudských vzťahov je preto priamym dôsledkom straty duchovnosti, ktorá „spravuje všetky naše skutky“ a „stelesnením“ duše človeka, ktorá namiesto Boha vyzdvihla telesnosť človeka, ktorú masmédiá upevňujú vo vedomí všetkými formami, počnúc „právom“, „slobodou“ človeka, ktoré sú len prázdnymi heslami, za ktorými sa skrýva manipulácia, podvod a násilie. Toto (rodičia, učitelia, vychovávatelia) svojim správaním vedome či nevedome prenášajú i do vzťahov k tým, ktorých majú vychovávať k ľudskosti a vzájomnému porozumeniu.

Možnosť nápravy

Najväčšie pravdy svojho života človek najčastejšie spoznáva vtedy, keď sa svojím konaním (porušovaním zákona „lásky“ k Bohu a bližnému) dostáva na „dno“ svojej duchovnej a telesnej biedy. V biede - ako márnotratný syn - si spomenie, ako mu bolo dobre u svojho Otca. Spoznáva a ľutuje svoje chybné konanie, vracia sa k Otcovi, prosí ho o milosť a odpustenie...

Dnešné ľudstvo, zdá sa, nedostalo sa ešte na „dno“. Musí bolestne spoznávať na všetkých úrovniach svoje poblúdenie a prejsť svojou krížovou cestou. Tak aj naše deti...

Milosrdenstvo Božie je však nevyčerpateľné. Boh s láskou prijíma a teší sa na návrat svojich márnotratných synov a dcér. Veď za nás obetoval i svojho Syna...

Ak prijmeme vo viere a dôvere aj súčasnú krížovú cestu ako dôsledok svojho poblúdenia, pokoríme sa, tak aj zo súčasnej krížovej cesty násilia a vzájomného odcudzovania dostane sa nám svetlo od nášho Boha, ktoré prežiari i naše myšlienky, slová a skutky tak, že odcudzenie ľudí a zlé ľudské vzťahy sa premenia na vzájomné porozumenie a lásku. Pravda, nie rovnako u každého.

Potom i výchova detí bude plná ľudskej lásky, porozumenia, úcty a vymizne z našich vzťahov násilie, neporozumenie a ľahostajnosť aj zo strany niektorých učiteľov. V rodinách by nemalo chýbať potrestanie detí (ktoré existovalo v celých dejinách ľudstva) za priestupky (hlavne opakované, kedy „dobré slovo“ nezaberá), aby si boli vedomé že existuje „zadná strana tolerancie“. To ich urobí aj „odolnejšími“ proti násiliu. Veď každý človek je celý život nútený vyrovnávať sa s násilím, ktoré nemusí vyplývať vždy zo zlého úmyslu.

Okrem toho istá forma (dispozícia) k násiliu je vrodená a vyplýva z pudu sebazáchovy i nutnej obrany v prípade ohrozenia. Podobne výchova spočívajúca prevažne len na násilí je rovnako absurdná ako výchova bez donucovacích prostriedkov. Každý človek je dobro-zlý preto vo výchove je nutné používať všetky formy, ktoré upevňujú jeho schopnosť obstáť v zložitých podmienkach života a upevňovať sa v dobrom (spravodlivom) vzťahu k ostatným ľuďom.

V tomto smere pomáha tvorivé vypĺňanie voľného času, kreatívna činnosť v rôznych záujmových krúžkoch, kde sa deti naučia nielen sebazdokonaľovať, ale ja utvárať hodnotné priateľstvá a vzájomnú solidaritu. „Nemať čas na deti“, ľahostajnosť k ich príprave, je cestou k ich budúcemu scestnému vývinu a k osobnému nešťastiu.

Je to však dlhý proces... Môžeme ho urýchliť svojim úprimným vzťahom a úctou k Bohu a k blížnemu. Tieto dve orientácie navzájom súvisia, ba sa podmieňujú. Tak ako sa budú upravovať vzťahy ľudí k Bohu, bude sa zlepšovať aj situácia v rodinách, vo výchove detí a v celej spoločnosti. Učitelia ožiarení láskou, prejdú ľahšie od ľahostajnosti k „zlým deťom“ k ich pochopeniu ako bytostí, aby sa v procese lásky a porozumenia postupne zbavovali svojho vrodeného a získaného egoizmu a osvojovali si vzájomné porozumenie - cestu k zmysluplnosti života.

Pracoval som dlhé roky s nešťastnými deťmi, mládežou i dospelými. Možem z vlastnej skúsenosti povedať, že toto je jediná a najefektívnejšia cesta k náprave, ako sa zbaviť vzájomného odcudzenia a násilia v spoločnosti. Preto mnohé súčasné formy zbavovania sa násilia behaviorálnou cestou sú málo efektívne. Sú skôr blúdením v sebe a v spoločnosti. Chýba im to hlavné: nezištná láska, úcta a dôvera k Bohu i k človekovi. Zákaz akéhokoľvek - i spravodlivého - násilia (t. j. spravodlivého a primeraného postihu za zlo) je však scestným konaním. Vo svojom dôsledku otvára brány zlu.

Pripomienky – poznámky

V prvom odseku je.:

Chem sa obmedziť len na prípravu detí vo výchove, aby boli schopné spracovať v sebe túto negatívnu skutočnosť čo najlepšie..

Nakoniec som sa nedozvedela ako tie deti pripraviť

Na strane 2, druhý a tretí odsek obsahujú významovo to isté, čitateľ sa nové nedozvedel

Možnosť nápravy

Je to všetko orientované na pomoc Božiu.... Ale to je dlhá cesta – tá zmena. To by sa ale museli všetci ľudia zmeniť, čo nie je možné, aspoň v blízkej budúcnosti, teda v trvaní jednej generácie. A napr. mne to ako učiteľovi, alebo rodičovi neprináša žiadne aktuálne riešenie. Ako si poradiť s prípravou detí do tohto sveta.

Je to filozofická úvaha, pravdivá, dobrý námet na uvažovanie, zamyslenie sa pre kňaza v kázni, ale čo s reálnym svetom, ktorý je vonku

A opäť sa na tretej strane opakujú parafrázované myšlienky. Človeka, ktorý sa potrebuje na malej ploche dozvedieť čo najviac, to môže obťažovať.