E X T R É M N A    N O R M A L I T A

       Tento termín si vynútila prežívaná skutočnosť. Skôr ako sa s obsahom pojmu stručne oboznámime, aspoň zjednodušene sa musíme oboznámiť so skutočnosťou, ktorá pomáha objasniť uvedený jav.

Pojem normalita v sociálnych vzťahoch používame najčastejšie v súvislosti so všeobecným (všeľudským) dobrom. Dobro samé o sebe môže byť chápané rôzne. Najviac závisí od toho, kto ho vyslovuje, čoho sa týka, ako je zvnútornené vo vedomí človeka, ako ovplyvňuje jeho konanie, v akom vzťahu je voči iným ľuďom či vonkajšiemu materiálnemu svetu. Povedané inými slovami, aká je (z čoho vychádza) jeho osobná filozofia.

Napriek rozdielom v chápaní by sociálna normalita mala obsahovať:

1.

Ľudskú rovnocennosť a z nej vyplývajúcu rovnoprávnosť všetkých ľudí bez rozdielu národnosti, rasy, vierovyznania či pohlavia;

2.

Spravodlivosť vo vzájomných vzťahoch;

3.

Dobrý úmysel s inými, prihliadajúc na vek, telesné a duševné osobitosti, či situácie, ktoré je potrebné zohľadňovať v súvislostiach s dobrým úmyslom. Povedané v kresťanskej terminológii, aby sme iným nerobili to, čo nechceme, aby oni robili nám ... Podobne je zložitý aj pojem spravodlivosti. Jeho obsah je ovplyvňovaný viacerými skutočnosťami. Sú to hlavne:

4.

Individuálna neopakovateľnosť ľudských jedincov v najširšom slova zmysle (biologickom, psychologickom, sociálnom a mravnom). Táto neopakovateľnosť v kvantitatívnom a kvalitatívnom slova zmysle ovplyvňuje pojmy, ako je dobro, zlo, vhodnosť, primeranosť a i., čo má za následok nejednotnosť až protirečivosť názorov na tú istú skutočnosť.V praxi ľudia za dobro, správne a i. považujú najčastejšie to, čo si myslia, cítia oni, vylepšené o nejaké nepodstatné znaky.

5.

Všetky ľudské predstavy sa viažu na osobitosti osobnostného vybavenia a ich utváranie (optimalizáciu, malformáciu) počas vývinu.

6.

Dominantný význam zohráva vo vývine mravné formovanie dieťaťa, lebo toto modifikuje všetky osobnostné vlastnosti, a teda aj spôsobilosť človeka vyrovnávať sa zo záťažovými (extrémnymi, frustračnými, deprivačnými a i.) situáciami v živote. A toto všetko ovplyvňuje chápanie spravodlivosti.

Objasnenie pojmu extrémna normalita preto vyžaduje hlboký a katamnestický pohľad na osobnosť človeka a jeho vývin. Každá osobitosť, vlastnosť osobitosti, považovaná za normalitu či patológiu, je výsledkom objektívnych osobnostných vplyvov počas vývinu, ktorým bola detská osobnosť vystavená. Ony ovplyvňovali aj biologické, psychické, sociálne a mravné prežívanie, ktoré sa navzájom ovplyvňovali a utvárali neopakovateľnú spôsobilosť vyrovnávať sa (úspešne či neúspešne) so všetkými životnými situáciami.

Idividuálna normalita je pojem, ktorý znamená, že všetky kvality osobnosti sú adekvátnym výsledkom naň pôsobiacich vplyvov počas vývinu - jedinec pri ich zvnútorňovaní do svojho vedomia mal malý vplyv. To preto, že biologické vybavenie “zdedil” neopakovateľným spôsobom od mnohých predchádzajúcich predkov. Veľký význam má i skutočnosť, že biologické vybavenia tela, do istej miery “predbieha” duševno-mravné vybavenie hlavne u jedincov, ktorí vyrastali v extrémnych hmotných, duševných a mravných podmienkach, a spôsobuje im nemalé ťažkosti hlavne pri zvládaní zložitých situácií života.

Psychické schopnosti (poznávacie, citové, vôľové ai.) si jedinec taktiež nevybral sám. Rodičia či vychovávatelia jeho vrodené predpoklady mohli rozvíjať alebo zanedbávať. On nemal rozhodujúci vplyv pri ich rozvíjaní, lebo rozvíjanie bola často “drina” nanútená zvonka zložitou formou učenia. On s týmto tlakom mohol ochotne alebo neochotne spolupracovať a tak rozvíjať vlastné schopnosti či predpoklady pre tú - ktorú činnosť.

Sociálne osobitosti (schopnosť komunikovať s inými, schopnosť nachádzť medzi nimi svoje miesto ai.) jedinec získava hlavne v rodine, napr. poučovaním, praktizovaním sociálneho kontaktu „abecedy“ resp. pozitívnym či negatívnym podmieňovaním (odmenami, trestami) požadovaného správania.

Rodina cez tieto „mechanizmy“ prenáša celé kultúrne dedičstvo predchádzajúcich generácií na generáciu svojich detí a zanecháva v ňom svoj individuálny a neopakovateľný „odtlačok“.

Týmto spôsobom rodina stvárňuje individualitu dieťaťa, rozvíja jeho schopnosti a zručnosti alebo naopak, zanedbávaním svojich formálnych povinností na ňom zanecháva pečať svojej dissociálnosti či dokonca antisociálnosti. V každom prípade ho motivujú rozvíjať sa určitým smerom ...

Ako z uvedeného vyplýva, vplyv rodiny vychádza z istého mravného chápania seba samého, ľudských vzťahov a hodnôt ako sú dobro a zlo, spravodlivosť, ľudská povinnosť vo vzťahu k sebe či iným, ktoré spoločne ovplyvňujú cieľ a zmysel života, ľudské šťastie či nešťastie, ktoré následne ovplyvňuje konanie človeka, aby naplnil svoj osobný a neopakovateľný cieľ. Tento cieľ je výsledkom formatívnych, hlavne mravných vplyvov.

Vychádzajúc zo stručného vymenovania vplyvov a okolností formujúcich jedinca počas vývinu môžeme konštatovať, že extrémna normalita (zlodejstvo a rôzne formy kriminality, samovražedné sklony, rôzne úchylky v medziľudských vzťahoch, ako sú odcudzenie, homosexualita, pedofília, drogová či alkoholová závislosť a mnohé iné) sú logickým a normálnym dôsledkom nenormálnych pomerov a okolností (vo vzťahu k optimálnej sociálnej norme), ktoré formovali individualitu jedinca.

Postihnutý jedinec nepociťuje svoju oosobnú odlišnosť od iných ako niečo nenormálne a patologické. Jeho postoje a správanie (vzhľadom na praktizovanú spoločenskú normu) len iní posudzujú ako niečo, čo pre väčšinu spoločnosti je neprijateľné, nevhodné či dokonca úchylné. Vo vývine, bez toho aby si uvedomoval svoje extrémne postoje (nenormalitu), osvojí si ich ako „prirodzenú“ normu. Výnimky tvoria len jedinci s endogenným poškodením.

Nakoľko si jedinec uvedené formatívne okolnosti vedome nevybral (nemal možnosť zvnútorniť si optimálnu formu realizácie svojich potrieb), nemá ani pocit viny, ani pocit úchylky, hoci si uvedomuje odlišnosť svojho sebaprežívania i vzťahov (napr. k inému pohlaviu a i.) a iným ľuďom.

Nakoľko počet prípadov extrémnej normality vzrastá v súvislosti s odlkonom mnohých ľudí od mravných noriem (Desatora, Zákona lásky k Bohu a blížnemu), dostávajú sa do popredia biolohické potreby a hodnoty (hlad, túžba po pôžitkoch a slasti, snaha pútať pozornosť svojim telom, prestíž v uspokojovaní materiálnych potrieb a „potrieb“) až do tej miery, že mnohí ľudia vedome, zo zištných či prestížnych dôvodov, porušujú ľudskú rovnosť, spravodlivosť, využívajú a zneužívajú (svojich zamestnancov či iných ľudí) k zväčšeniu svojej prestíže, bohatstva, pôžitkov atď.

V súvislosti s tým v medziľudských vzťahoch pribúda závisti, nenávisti, agresivity a i. v takej miere, v akej jedinci sociálne a mravne „vyhoreli“, a tým sa vzdialili od seba. Dobré ľudské vzťahy nahradili zákonom zisku (iný človek má pre mňa význam len v takej miere, v akej je pre mňa užitočný v konzumnom slova zmysle).

Uvedené medziľudské vzťahy vo zvýšenej miere „produkujú“ deti, ktoré žijú v extrémnych materiálnych, duševných a mravných podmienkach. Dôsledkom je prehlbujúca sa demoralizácia spoločnosti v širokom slova zmysle. Postihla i masmédiá, kultúrnu tvorbu, ktoré sa čoraz častejšie zaoberajú, popisujú, zobrazujú najrôznejšie formy ľudskej nenormality (závisť, nenávisť, vraždy, drogy, pornografia a i.), ktoré tým, že sa čoraz častejšie objavujú v programoch masmédií, vytvárajú vo vedomí ľudí, že byť agresívny, neverný, perverzný, závistlivý či nenávistlivý je niečo bežné, prirodzené, lebo to robia aj iní, aj „celebrity“. Tým sa prepiera mravné vedomie ľudí živočíšnou filozofiou (to je urážka zvierat!) a vzrastá odcudzenie ľudí.

Táto skutočnosť ovplyvňuje v značnej miere najrôznejšie druhy kultúry tela a ducha cez zmysly, nedovzdelanosť o človeku, národe, kultúrnom dedičstve a i., vyprázdňuje osobnosť človeka z pozitívnych hodôt a vtláča do človeka povrchný konzumný vplyv, ktorý robí z neho debilného konzumenta manipulovaného reklamou. Virtuálne utváraný svet rozkladne pôsobí na časť mladých ľudí i cez internet.

K patologizácii detí a mládeže v nemalej miere prispieva i tzv. dobrý úmysel rodičov, ktorí „nesmierne milujú“ svoje deti až tak, že ich otrávia svojou sebaláskou. Prejavuje sa to napr. v tom, že deti sú pre rodičov bôžikmi. Rodičia im „z lásky“ poskytujú všetko, čo im vidia na očiach. Deti prekrmované „láskou“, nenaučia sa lásku dávať rodičom napr. pomocou pri údržbe bytu, umývaní riadu, upratovaní svojho odevu, svedomitým štúdiom, slušným správaním sa k súrodencom, cudzím ľuďom a pod. Naopak títo rodičia „z lásky“ tolerujú ulievanie sa detí zo školy, drzé správanie sa voči učiteľom, poškodzovanie (napr. grafitmi) verejného majetku, tolerujú im podvádzanie atď.

Títo rodičia na upozornenie učiteľov, susedov na nevhodné správanie ich detí, reagujú arogantne, obviňujú kde koho, len aby ospravedlnili svoje „milované“ deti. A deti? ... Vyrastajú s vedomím, že si môžu všetko dovoliť, že všetko za nich vybavia (úplatkami, vyhrážaním, zastrašovaním a pod. ) ich rodičia. Zvnútorňujú si nadpráva pred inými, minimalizujú alebo necítia žiadne povinnosti k iným.

Rodičia tohto druhu takto konajú buď z pýchy, podceňovania iných, z vedomia, že pre svoje deti môžu kúpiť všetko. Ďalej to môže byť citová frustrácia, ktorú kompenzujú nekritickou láskou k svojim deťom. Takéto deti sa stanú „sociálnymi mrzákmi“, lebo žiť s niekym v láske, porozumení, znamená osvojiť si schopnosť neustále sa obetovať, odpúšťať, donucovať sa prekonávať vlastný egoizmus, sebalásku a tvrdo pracovať na vlastnom sebazdokonaľovaní.

Širšie súvislosti

Každý ľudský jedinec je neopakovateľnou individualitou. Spoločnosť, v ktorej masovo pribúda jedincov vyrastajúcich v extrémnych materialno-mravných podmienkach (z rozvrátených, neúplných, citovo a mravne vyhorených rodín), často mravná nenormalita (bieda, závisť, nenávisť, agresivita a i.) stávajú sa skutočnosťou, ktorá formuje sociálno- mravné vedomie detí.

Tieto dosahujúc biologickú dospelosť prevažne sa domnievajú, že automaticky vlastnia aj socialno-mravnú spôsobilosť. Táto však za bioplogickou dospelosťou v normálnej populácii zaostáva o 3 – 5 rokov. U jedincov vyrastajúcich v extrémnych socialno-mravných podmienkach zaostáva o 10 a viac rokov a značná časť z nich ju nenadobudne ani do konca života.

V takých podmienkach vyrastajú jedinci s extrémnou osobnostnou individualitou, ktorí:

1.

Svoju individualitu chápu ako niečo normálne, prirodzené. Cítia, že v mnohých či viacerých potrebách, požiadavkách, názoroch sa líšia od mnohých ľudí, ale nechápu prečo. Mnohí to považujú za osobnú diskrimináciu, upieranie ľudských práv a pod.;

2.

Domáhajú sa v spoločnosti zrovnoprávnenia (homosexuáli, pedofili, podvodníci, podnikatelia, a i. napriek tomu, že s ostatnými nie sú rovnocenní);

3.

Nachádzajú v masmédiách, v rôznych populistických politických skupinách „porozumenie a podporu“ hlavne preto, že pre ich nemalú početnosť chcú ich populisti zneužiť, ale aj preto, že v masmédiách a spomínaných hnutiach pribúda rovnako postihnutých jedincov.

Pretože v spoločnosti pribúda počet jedincov, ktorí žijú v extrémnych, hlavne materialno-mravných podmienkach, celá spoločnosť sa kvalitatívne mení v negatívnom slova zmysle. Do bývalej kresťanskej Európy sa valí patologický vplyv z ekonomicky najvyspelejšej krajiny - USA, kde sa dlhodobo klaňajú zlatému teľaťu, a tamojšia sloboda je zneužívaná na masové premývanie mozgov konzumnou filozofiou.

Tento vplyv sa preniesol aj do Európy, v ktorej Veľká francúzska revolúcia zanechala „úrodnú pôdu“ cez akceptovanie konzumnej filozofie. Preto v európskej ústave nemôže byť ani zmienka o Bohu. Preto aj kultúrna tvorba technicky najvyspelejšieho sveta je plná mravnej dekadencie (násilie, vraždy, podvody, závisť, nenávisť, pomsta, promiskuita a i.). Je to obraz ľudských vzťahov a pomerov, v ktorých ľudia žijú.

Boh je Pravda, Dobro, Spravodlivosť, Láska, Milosrdenstvo a toto prekáža božstvu zisku, ktoré je spojené s okrádaním a ľudskou nerovnosťou a bezohľadnosťou.

Uvedený trend je v rozpore s ľudskou rovnosťou, spravodlivosťou a všeobecným dobrom. Na bielej rase vidieť dôsledky božstva zlatého teľaťa. Tá po stáročia využívala, zneužívala, okrádala farebné rasy a často sa k nim správala ako ku škodnej zveri.

V súčasnosti už „zabudla“ na minulosť a prefarbila sa na nositeľov demokracie, humanizmu, ľusdkých práv... Pritom z demokracie urobila zábavný program, odpútavaciu akciu od skutočných cieľov. Zo spravodlivosti urobila tovar, ktorý si môžu „kúpiť“ len tí najmajetnejší.

„Najväčšie demokracie“ sa vnútorne postupne sociálno-mocensky rozpadávajú. Svedčí o tom ich kultúra, samovražedné „demokratické“ zákonodarstvo (potraty, eutanázia), ktorá zvýhodňuje silnejších a bohatších na úkor slabších. Svojou neúctou a aroganciou pre svoju pýchu, túžbu po svetovláde, ohrozujú prírodu i ľudstvo.

Marec 2007