novovek

Jednou z citových vlastností človeka je svedomie. Prejavuje sa v hodnotení myšlienok, slov, postojov a následne sa zviditelní v reálnej činnosti človeka v priamej konfrontácii so skutočnosťou v súvislosti s dobrom a pravdou. Je to veľmi zložitá vlastnosť, v ktorej duša človeka spolupracuje špecifickým spôsobom s celou osobnosťou človeka. Svedomie je určujúcim charakterom zovňajších vlastností človeka. Je to večná vojna rozhodovaní medzi konaním dobra a zla. Pravá podstata človeka – večná duša, nás nabáda k dobru na všetkých úrovniach nášho bytia prostredníctvom svedomia. Ak počúvame hlas svedomia a konáme dobro, tak otimalizujeme naše vzťahy k sebe samému, ale aj smerom navonok k iným luďom na telesnej i duševnej úrovni. Tým v sebe vytvárame vnútornú i vonkajšiu harmóniu. Uspokojuje nás naše bytie a hlavné dostáva sa nám všetkého. Akosi ten život ide lahšie.

Svedomie je velmi zložitý jav, ktorý sa v dejinách filozofie posudzoval rôzne, podľa toho, či mu autori pripisovali božský pôvod (Sokrates, sv.Pavol, Ambróz, Augustín, T.Akvinský ai.), alebo svedomie považovali za biologicko-sociologický jav (Freud, Piaget, Fromm, Maslow, Horneyová a i.), či dokonca spoločensko-ekonomicko-politický jav (Marx, Engels, Lenin, Alexandrov, Kovalev a i.). Zložitosť svedomia, jeho vzťah k duši a telu je a asi nebude nikdy uspokojivo vysvetlená. A to je dobre. Vieme, že ho sami vlastníme a našou úlohou je rozpoznať ako funguje a k čomu je prospešné svedomie vlastniť.

Ľudské telo tvorí kauzálnu sústavu orgánov, ktoré riadi a koordinuje mozog. V ňom sa koncentrujú centrá pre neurovegeteatívne a zmyslové orgány, schopnosťi, myslenie, poznávanie, fantáziu, predstavy a vizualizácie, pamäť, city, vôľu, vyjadrovanie rečou a iné. Prostredníctvom nich poznávame seba, uvedomujeme si seba, svoje schopnosti a možnosti. Pomocou nich komunikujeme so svojím vnútorným avonkajším svetom. K celej tejto sústave patrí neoddelitelne aj svedomie. Toto vybavenie robí človeka človekom, ktorý je telesnoduchovnou bytosťou. Bytosťou, ktorá je schopná preostredníctvom svedomia a schopností tela rozpoznať dobro a zlo, tvorbu i sebatvorbu a uvedomovať si vplyv na vytváranie osobných a skupinových hodnôt potrebných k životu. Tvorba a sebatvorba je neoddelitelná od ludského spoločenstva, ktorá priamo alebo nepriamo pôsobí na jednotlivé vlastnosti človeka, ako aj na formovanie rozlišovacej schopnosti medzi dobrom a zlom a aj svedomia.

Rozumové schopnosti, schopnosť predvídať, spracovávať skúsenosti zároveň doplňujú svedomie o poučenie, ktoré sme takto získali v priebehu životnej praxe.V tomto smere rozvíjania „poučovania“ (analiticko-syntetickej schopnosti mozgu) má mimoriadny význam výchova. Dobrá cielavedomá výchova podporuje hodnotiacu funkciu svedomia prostredníctvom kultúrneho dedičstva, ktoré sa prostredníctvom rodičov prenáša na generáciu detí práve nadobudnutým poznaním, skúsenosťami, tvorbou a ochranou hodnôt minulých generácií a zároveň prostredníctvom náklonnosti k dobru a pravde nabáda, aby sme sa aktívne a slobodne zapájali do tohto procesu. Prostredníctvom tela a sociálnych skúseností cibríme práve citlivosť svedomia od maličkého mala až do smrti. Telo spravodlivo diferencuje naše duševné rocesy tak, aby sme sa zapájali to tvorby dobra a zároveň sa v dobre zdokonalovali. Ďalšia významná súvislosť osobnosti človeka – jeho telesnosti so svedomím – vzniká prostredníctvom citov, hlavne mravných citov, ktoré sú už prejavom svedomia.

Cit je telesno duchovný vzťah, ktorý je spätý s rozumom (aj keď rozum a cit nemusia byť vždy v súlade). Jeho nižšími zložkami reagujeme, zaujímame postoj, hodnotíme zmyslovú krásu tela, vecí a dejov. Diferencujeme ich medzi sebou. Vyššími (mravnými) citmi, ktoré súvisia so svedomím a rozumom, spoznávame a hodnotíme krásu v dobre, ktorá je v láske, v dôvere, v obetovaní, tolerovaní odlišností, v ľudskom porozumení, v nezištnej pomoci atd. Vyšší cit v spojení s rozumom nám poskytuje poučenie a overuje – potvrdzuje hodnotenie poznaného dobra prostredníctvom svedomia. Vôľa je vždy spätá s rozumom, citom a hodnotiacou funkciou svedomia. Ako sa zdokonalujú spomenuté kvality, zdokonaluje sa aj vôľa a prostredníctvom nej aj všetky telesné procesy a potreby, čím nadobúdajú optimálne uspokojovanie vzhľadom na pravdu, svedomie, rozum a cit.

Čím viac sa v osobnosti synchrónne s rozumom a citom oslabuje a poškodzuje spojenie svedomia s pravdou a spravodlivosťou, tým viac sú postihnuté i vôľové a regulačné procesy. Telo a duch sú navzájom formovateľné v osobnosti a osobnosť v spoločnosti, hlavne prostredníctvom výchovy, vzdelania, osobného príkladu rodičov, skupiny vrstovníkov a pod. Dobrou výchovou rodičia mravne a sociálne formujú rozum, cit, vôľu, osobnosť dieťaťa tak, ža sa harmonicky rozvíja spolu so svedomím v zmysle integrácie dobra do mravného vedomia, ktoré potom podnecuje k dobru telesný a duchovný vývin dieťaťa.

Ľudská osobnosť, ktorú tvorí telo a duch, je vo svojej jednote vnútorne protirečivé. Pominutelné telo tiahne človeka k zmyslovým (pominutelným) dobrám a duša človeka (prostredníctvom svedomia) k dobrám trvalým a večným (sv. Pavol). Okrem toho každý človek je neopakovatelný, čo do telesnej, duševnej a sociálnej úrovne. Naša osobnosť, pokial ide o schopnosti, je neopakovatelná na všetkých úrovniach, teda aj v tom, čo ktorú osobnosť viac či menej priťahuje k jednotlivým formám a prejavom dobra a zla. Z toho vyplýva, že i svedomie je vo vývine formované aj prostredníctvom tela a v aktivitách tela sa i prejavuje. Keďže každý človek je neopakovatelný, musí byť istým spôsobom napriek duchovnej podstate neopakovatelné aj jeho svedomie.Uvediem len krajné prípady formovania dobrého a zlého svedomia.

Dobré svedomie a naň naväzujúce mravné fungovanie rozumu, citu, vôle a predstáv, sú spojené s harmóniou osobnosti na všetkých jej úrovniach vďaka dobrej výchove.. Dobrú výchovu môžeme stručne charakterizovať ako zvnútorňovanie Zákona lásky k Bohu a blížnemu.: „Čo nechceš aby robili tebe, nerob ani ty iným“ – ako túžbu i snahu po pravde a spravodlivosti, ľudskej rovnosti, ohľaduplnosti, vzájomnej pomoci i odpustení v procese výchovy. Je to formovanie jednotlivých postojov, návykov, rozvíjanie schopností a tvorivého mravného postoja k sebe i k svojim blížnym.

Tieto kvality „vstupujú“ do mravného svedomia dieťaťa a stávajú sa jeho súčasťou vtedy, ak sú rodičia k dieťaťu ohľaduplní, spravodliví uspokojujú jeho potreby lásky a istoty. Neuspokojujú sa len s dávaním, ale požadujú od dieťaťa (podľa jeho schopností), aby tieto hodnoty a postoje aktívne realizovalo a vytváralo vo svojom súžití s rodičmi, súrodencami a s inými. Rodičia majú byť pre deti príkladom, aby tieto hodnoty vstupovali do nich cez „informačné kanály“ (rozum, cit, vôlu, prax). Aj pri takejto výchove sa vonkajší formatívny vplyv rodiny „lomí“ na osobnostiach a individuálnych schopnostiach dieťaťa, na jeho vrodených kladných alebo aj záporných dispozíciách. Tie isté vplyvy rodiny môžu viesť u jednotlivých detí k rôznym výsledkom.

Napriek tejto neopakovatelnosti možno povedať, že dobrá výchova, všestranná starostlivosť o dieťa má v kvalite ovplyvňovania svedomia dobré výsledky. Podobne, aj keď špecifickým spôsobom, môžu formovanie svedomia a jeho funkcie v osobnosti ovplyvňovať učitelia počas vzdelávacieho procesu a osobného príkladu, ďalej vrstovníci, priatelia, s ktorými dieťa počas vývinu prežíva nemálo času. Nakoniec svedomie svojim spôsobom formujeme celý život tým, čo robíme, čím sa zaoberáme, ako sme verní dobru a pravde, alebo sa im spreneverujeme.

Zlé svedomie sa nezískava pri narodení. Už fakt, že i ono sa môže stať „zlým“, dokazuje jeho spätosť s celou osobnosťou človeka. Okrem toho, čo bolo uvedené o svedomí, môžem stručne a schématicky popísať javy a vplyvy, ktoré formujú svedomie. Zlá výchova, demoralizačná životná skúsenosť, zlý vplyv rodičov, neuspokojovanie telesných a duševných potrieb dieťaťa deformujú svedomie najviac. Zlé životné podmienky nezvnútorňujú dobro, ale „prehlušujú“ vnútorné nabádanie k dobru a pravde, alebo ho spochybňujú tým, že napríklad pomocou životnej praxe dobro duchovné sa redukuje na dobro vecné, telesné, či situačné. Avšak túžba po dobre a pravde, istote a spravedlivosti nemôžu sa z vedomia človeka natrvalo odstrániť.

Demoralizačná životná prax a skúsenosť vnáša do mravného vedomia chaos a neistotu preto, že spochybňuje mravné hodnoty. Človek pod jej vplyvom stráca vnútornú sebaistotu a sebadôveru. Prestáva byť sám sebou, lebo „volanie k dobru“ sa životnou praxou tak utlmí, že ostáva len ako potlačený ideál alebo želanie, ktoré v danej situácii je ťažko alebo nemožné uskutočniť ľudskými silami. Vzniká neraz paradoxná situácia, kedy pravda, dobro, spravodlivosť, úprimnosť sú v prostredí zneužívané, neželané a dokonca nebezpečné vlastnosti – stávajú ukrutným zlom. Naopak klamstvo, pretvárka, bezohľadnosť a predajnosť dsú vlastnosti, ktoré sa hodnotia kladne, sú „dobrom“ a predpokladom k úspechu (v konzumných dobrách) a k napredovaniu. Sú dôvodom k manipulovaniu a depersonifikácii človeka, ako v jednom prieskume ukázalo (Sojka – 1970).

Takéto situácie sa vyskitujú aj v rodine, v škole, na pracovisku, ako priznala značná časť skúmaných ľudí. Dieťa vplyvom existencie v paradoxnej situácii získava skreslenú predstavu o dobre, pravde,spravodlivosti, o práve a povinnosti, lebo tieto hodnoty sa najskôr relativizujú, potom opúšťajú a následne i jeho svedomie“domestikuje“ skreslený a demoralizačný obraz o hodnotách a o dobre. Táto skutočnosť má ďalekosiahly na medziludské vzťahy, ľudskú komunikáciu i spôsob sociálneho zaraďovania sa.. Kým človek žije, má vždy možnosť volby medzi dobrom a zlom, a to aj v najťažších životných situáciách. Kým človek aspoň situačne volí dobro, vzdoruje zlu, počúva hlas svedomia.

Ak hlas svedomia potlačíme, úplne prepadneme zlu.: sme plní zloby, závisti, nenávisti bez toho, aby sme si to niekedy plne uvedomovali. Prežívame často svoj stav tak, že „na vine sú tí druhí“ a my na nich len reagujeme – však to robia aj oni mne. Zlo sa tak stáva súčasťou a programom nášho života. Znenávidíme dobro a jeho nositeľov. Knieža, alebo pán zla, teda „DIABOL“ je veľmi inteligentná bytosť. Má možnosť vstupovať do nášho vedomia, znehodnocovať dobro jeho podceňovaním, prekrúcať dobrotu Boha – „aj ak ti Boh neodpustí“ – propagovať zlo v tých najkrajších zmyslových „obaloch“, len aby nás pomýlil, dezorientoval, viedol a získal. Je nám dokonca ochotný „pomáhať“ v rôznych zištných a zmyslových dobrách. Využíva často heslá o osobnej slobode (robiť, čo sa nám páči bez ohľadu na iných). Hovorí, že láska je výlučne záležitosť tela a „prirodzená potreba“ moderného človeka. Podnecuje telesnú žiadostivosť, fantáziu, túžbu po peniazoch, kariére, moci, nie k službe aj iným, ale výlučne pre seba. Pravda je podla neho to, čo slúži nám, čo sa hodí k našim zištným cieľom. Objektívne dobro, nezištná láska, obetovanie, odpúšťanie a pod. „sú nezmysly na útechu slabých a neschopných“ atď, atď. Sú to ťažké a zložité stavy. Človek, aby z nich unikol, potrebuje nadprirodzenú milosť. Približne takú, akej sa dostalo zločincovi na kríži, prosiaceho Krista, aby si spomenul na neho, keď bude v raji, alebo Petrovi, keď trikrát zaprel Krista.

Čím v nižšom veku postihnú človeka tieto nepriaznivé podmienky, čím dlhšie trvajú, čím sú intenzívnejšie, čím menej je zdatný telesný a nervový systém, tým hlbšie a škodlivejšie zasahujú do vnútorných štruktúr osobnosti a môžu vyvolať rad ochorení neurovegetatívneho alebo psychického charakteru. Tieto zmeny vyvolávajú stav bezmocnosti, ktorý demotivačne pôsobí na vôlové aktivity a dezintegruje celistvosť osobnosti. V takýchto stavoch neraz ľudia „unikajú“ k alkoholu, drogám, alebo sa stávajú členmi rôznych siekt či antosociálnych spoločenstiev. Subjektívne posudzované z ich stanoviska je lepšie patriť k niekomu, alebo niečomu, ako byť sám a nepatriť nikam. A to je cena, ktorá sa platí za nezrelé svedomie, za opustenie hlasu dobra, pravdy, spravodlivosti, za dezintegráciu osobnosti, ku ktorej došlo v nepriaznivých podmienkach vývinu či negatívnej životnej praxe. Ak vo vývine človeka došlo k demoralizácii, nevyhnutne dôjde aj k deformácii mravných citov.

To preto, že prvotne sa vo vedomí deformovalo dobro, pravda a spravodlivosť prostredníctvom skúsenosti, ktorá druhotne deformovala vzťahy a postoje, zaujímané k rôznym formám dobra. Vyššie city sa oslabujú a postupne oddelujú od dobra a jeho obsahu. Vplyvom praxe sa transformujú dna nižšie city. U človeka sa viac hodnotí jeho výzor, šaty, postavenie, majetok a podceňuje sa, či dokonca vylučuje z hodnotenia jeho jeho duchovná krása, spočívajúca v jeho skutkoch, vzťahoch k ľuďom, statočnosti jeho práce, v spravodlivej účasti na verejných dobrách atď. Tým sa zatemňuje rozum, stráca sa objektívna poznávacia schopnosť a znásilňuje sa aj rozpoznávacia a vyhodnocovacia funkcia svedomia. City sa podobne oddelujú od dobra i od rozumu a človek stráca rozumovocitovú orientáciu. Cit má imoriadne velký význam pre človeka.

Človek, kým žije, potrebuje jak milovať, tak aj byť milovaný (hlavne na úrovni mravných citov). Ak túto možnosť dlhodobo stráca, stráca postupne i zmysel života. Vôľa je vždy spätá s rozumom, citom a vyhodnocovacou funkciou svedomia. Ako sa zušľachťujú spomenuté kvality, zdokonaluje sa aj vôľa a prostredníctvom nej i všetky telesné potreby a procesy utvárajú vnútornú funkčnú harmóniu. Čím viac sa v osobnosti poškodzuje synchronizácia rozumu, citu a svedomia, tým viac sú postihnuté vôľové a regulačné procesy. Človek sa prestáva celistvo logicky a sociálne správať. K ničomu sa nevie donútiť (aj keď to potrebuje), nič si nevie odoprieť (aj keď mu to škodí), nič nemôže plánovať, slúbiť, lebo nič nevie dodržať a nie je schopný niečo realizovať. Preto v tomto stave prežíva život bez programu, bez istôt, bez sebaúcty a sebadôvery a v totálnej anarchii. Nestará sa dokonca, čo bude jesť, kde spať, čo si oblečie a spolieha sa na to, že nejako bude. Stáva sa z neho flegmatik a nerobí si ťažkú hlavu z krádeže či lúpeže. Dokonca môže zahynúť, lebo život preňho prestal mať zmysel. Takíto ľudia unikajú pred slabým hlasom svedomia a pred spoločnosťou ako zviera pred poľovníkmi.

Dokonca aj keď majú možnosť spať v čistej slobodárni či útulku, nejdú tam, lebo by museli dodržiavať hygienu, isté pravidlá súžitia a prispôsobiť sa iným, čo považujú za „obmedzovanie slobody“. Skutočnosť, že svojou „slobodou“ poškodzujú, či ohrozujú iných, nepovažujú za svoj, ale za „ich problém“. Je zaujímavé, že i na dne ľudskej dezintegrácie majú títo ľudia vedomie dobra a zla. Uvedomujú si, čo by mali robiť, čomu by sa mali vyhýbať, čo potrebujú k pozitívnej zmene života, ale nemajú dosť vlastných síl vymaniť sa zo svojho stavu, zo svojho chápania „slobody“, zo svojej závislosti na „ničnerobení“. Napriek tomu majú neraz vysoké nároky na iných vo vzťahu k sebe a to bez uvažovania o povinnostiach voči iným. Tieto stavy „na dne“ sú veľmi často dôsledkom nedostatku lásky, starostlivosti v detstve, ich sociability, kreativity, pzitívnej väzby na sociálne a materiálne hodnoty a na spoločnosť, dôsledkom zamestnaneckého a konzumného vzťahu k ním počas vývinu stavu nezamestnanosti a následnej závislosti na alkohole a drogách. V dôsledku uvedených nepriaznivých situácií a ich úplnej či čiastočnej bezmocnosti, ich prevažne biologické prežívanie života viedlo k odcudzeniu sa ľuďom.

Uviedol som stručne a neúplne len dve krajnosti.: dobré a zlé svedomie. V poslednom čase sa funkcia svedomia oslabuje. Tento posun nastal v dôsledku oslabenia viery v Boha, lásky k Bohu a následnej straty lásky k blížnemu. Bohom sa stáva každý sám pre seba. Stráca sa v človeku rozumovo citová a mravná regulácia. Preto sa medzi ľuďmi množia konflikty, sociálne vzťahy sa čím ďalej, tým viac biologizujú, ekonomizujú a uvolňujú miesto odcudzeniu a agresivite. Čím viac slabne medzi ľuďmi hlas svedomia, tým viac sú ľudia ovládaní peniazmi, slávou, fyzickou krásou, silou a strachom. Preto dochádza i k strate zmyslu života.

Svedomie možno prirovnať k radaru alebo kompasu.: ukazuje nám životnú orientáciu smerom k dobru osobnému ale i spoločenskému. Svedomím hodnotíme svoju situáciu (myšlienky, slová, činy, zámery, postoje) vzhľadom na dobro, pravdu a spravodlivosť. Podľa toho, aký je náš objektívny pocit z daného stavu, utvárame si sebaúctu, sebadôveru, získavame pocit istoty, vnútorného pokja, ktorý sa dostavuje vtedy, keď je naše hodnotenie kladné. Naopak, keď je záporné, i naše sebahodnotenie v uvedenom smere získava hodnotové znamienka, i keď si ich navonok neradi priznávame. Okrem toho, svedomím si upresňujeme nielen minulosť, súčasný stav, ale i cestu dopredu.: zámery, ciele, prostriedky k cieľu atď. Čím je naše hodnotenie minulosti i aktuálneho stavu kladnejšie, tým je pravdepodobnejší aj pozitívny vývin nášho konania do budúcnosti. Vieme sa s problémom rýchlejšie vysporiadať. My ľudia však nie sme len dobrí alebo zlí, sme „dobrozlí“ v najširšom slova zmysle. Dobrý ako rodič, zlý ako pracovník, dobrý ako manžel, zlý sused, dobrý a statočný teraz a zlyhávajúci o chvíľu pozdejšie, dobrý v tom, a zlý v inom a to často aj napriek svojim dobrým predsavzatiam. Sme akoby na jemno zmixovaný anjel s čertom. Okrem toho svoje „dobá“ nadhodnocujem (lebo len my ich poznáme), kým „dobrá“ iných poznáme menej (lebo o nich nič nevieme), tak ich podhodnocujeme. Seba (pretože sa milujeme) hodnotíme hlavne podľa kladov, kým iných hodnotíme častejšie podľa ich nedostatkov. V súžití s inými (najmä s najbližšími) sa snažíme celý život „natiahneť ich na svoje kopyto“, lebo to považujeme za najlepšie. Dobrozlí sme na celej úrovni našej osobnosti telesnej, duševnej i sociálnej, ako to krásne vyjadril Sv. Pavol (v Rim. 7:15,19,20,22,23).: „Ani nechápem čo robím, lebo nerobím čo chcem, ale robím to, čo nenávidím. Veď nerobím dobro, ktoré chcem, ale robím zlo, ktoré nechcem. No ak robím to, čo nechcem, už to nerobím ja, ale „hriech“, ktorý vo mne sídli. Podľa vnútorného človeka s radosťou súhlasím s Božím zákonom, ale v mojich údoch pozorujem iný zákon, ktorý odporuje zákonu mojej mysle a robí ma zajatcom zákona hriechu, ktorý je v mojich údoch“.

Pretože priestupky, nedokonalosti, hriechy spôsobujú stratu našej vnútornej i vonkajšej rovnováhy, destabilizujú celé naše bytie i smerovanie. Naše smerovanie je tým problematickejšie, čím závažnejších priestupkov sme sa dopustili proti dobru, pravde a spravodlivosti. Svedomie smerujúce k dobru, napriek svojmu sporadickému zlyhávaniu, je dobrým psychologicko – sociologicko – mravným stabilizátorom osobnosti človeka. Je významným činiteľom nášho sociálneho zdravia. Sviatosť pokánia (uznania vlasných krívd a zároveň prejavená lútosť nad ich spáchaním) má nenahraditeľný význam, lebo optimalizuje a ozdravuje osobnosť na všetkých úrovniach (telesnej, duševnej i sociálnej) a v celej šírke vzťahov človeka k iným ľuďom, k tvorbe a ochrane hodnôt atď. Vďaka dobre fungujúcemu svedomiu sa človek snaží konať mravne i vtedy, keď vonkajšie okolnosti pre jeho konanie sú nepriaznivé, osobne nerentabilné, či dokonca nebezpečné. Sú to prípady nielen svätých, ale často i nás hriešnych ľudí, keď sme volili radšej osobnú ujmu, ujmu svejej rodine, či dokonca ohrozenie svojeho života, ako zlo. Svedomie sa u každého človeka hlási ako vnútorná potreba konať dobro. Ono je tým zdatnejšie, čím väčšie prekážky sme schopní prekonávať napriek svojim rôznym slabostiam. Odmenou je potom vnútorný pokoj, radosť, rovnováha, ktorá nám žiari z našej tváre, oší a mimiky. Ďalej je to dôvera v dobro, v jeho priam otcovsky nežnú starostlivosť, ktorá nás napriek rôznym ťažkostiam sprevádza celým našim životom. Tieto krásne vnútorné stavy spôsobujú, že i rôzne zdravotné traumy, strata blízkych, oxistančné ohrozenie neuvádzajú nás do paniky, skratového emočného reagovania, do depresie či beznádeje.

Stovky prípadov smrteľne chorých, chorobou upútaných na vozík či prístroje, ak veria a dôverujú, žiri im z očí radosť, dôvera, istota a pokoj. Dokonca sa tešia, že môžu trpieť... I keď tieto stavy a prípady sú skôr výnimočné, predsa sú dôkazom toho, akú silu má svedomie, ktoré je verné dobru a „Dobru“ Sú dôkazom toho, že i najväčšie utrpenia nás nemusí duchovne a sociálne poškodzovať, lebo sme silní v Tom, ktorý môže všetko a ktorý dopustil naše utrpenie. Spoločenský význam svedomia je nesmierne veľký, lebo priamo i nepriamo upevňuje sociálne zdravie spoločnosti. Toto sa predovšetkým prejavuje v stabilite rodiny, v dobrej výchove detí nielen pre „dobrá“ osobné, ale aj spoločenské. Podobne absentuje (alebo je nízka) kriminalita, nešťastných detí niet, lebo všetky vyrástli v láske a starostlivosti. Deti a mládež nedevastuje alkohol, drogová závislosť, fajčenie, nedochádza k poškodzovaniu súkromného a verejného majetku, lebo deti poznajú statočnosť práce svojich rodičov, sú vedené k skromnosti a starostlivosti o vlastný i spoločenský majetok.

Rodičia i deti majú výchovou vštepené do mravného vedomia: „Čo nechceš, aby robili tebe, nerob ani ty iným“. Preto si ľudia a deti vážia nielen svoju prácu, ale i prácu iných, lebo sa očakáva, že aj oni dodržiavajú tie isté mravné hodnoty a tým chránia veškeré spoločné hodnoty. Sú k sebe ohľaduplní, pozorní, pomáhajú si v núdzi. Po previnení dokážu odprosiť a pretože si uvedomujú vlastnú nedokonalosť, veľkoryso odpúšťajú. Medzi ľuďmi vládne presvedčenie, že statočná práca všetkých cedie k úcte spoločného vlastníctva a spoločné „dobrá“ i starosti zbližujú všetkých. Niet opustených a osamalých, nikto sa nevyhýba práci a nesnaží sa parazitovať na „dobrách utváraných druhými. Uvedené pomery by existovali, keby v nás existoval „Zákon lásky“ k Bohu a k blížnemu, keby sme sa dokázali vzájomne obetovať, odpúšťať si, dobre vychovávať svoje deti a keby sme sa všetci živili statočnou prácou. Uvedené prípady dobrých ľudských vzťahov takmer vymizli z nášho života preto, že pre sebelásku nevidíme svojho suseda, jeho potreby a problémy.

Boha a Zákon lásky sme nahradili konzumnými hodnotami. Preto sme sa navzájom odcudzili. Sme chamtiví, nárokujeme si na to, čo sme nevytvorili. Závidíme si. Nerealizovaná závisť má tendenciu prechádzať v nenávisť a spolu s pýchou vytrvára najdeštrukčnejšiu silu v osobnom i spoločenskom slova zmysle. Ľudia sa „nedonucujú“ konať dobro podľa svedomia, preto je nutné donucovanie vonkajšie – zákonom, násilím, aby sa zabezpečovala aká – taká spravodlivosť. Táto spravodlivosť, ktorá má chrániť ľudí pred deštrukciou tých, ktorí nemajú zmysel pre „dobrá“ iných, žiaľ, nemá oporu, „nerezonuje“ s hlasom svedomia tých, ktorí konajú priestupky.

Mravnosť a dobré ľudské vzťahy, dobrý vzťah k vlastníctvu všetkého druhu, bez citlivého svedomia jednotlivcov nie je možný. Spoločensky význam mravne kvalitného svedomia spočíva v tom, že mravné vlastnosti jednotlivcov sú aj želateľnými vlastnosťami spoločnosti. Potrebujú však byť zakotvené v zákonoch a sociálne kultúrnych normách spoločnosti, jej cieloch a v kultúre masmédií, aby spoločenský vplyv a dobré mravné svedomie jednotlivcov vytvárali harmóniu a jednotu. Harmónia v spoločnosti môže existovať len vtedy, keď svedomia jednotlivcov sa spájajú v spločnom „dobre“ pre všetkých. Ak sa v spoločnosti stáva dominantou kapitál, zisk konzumný úspech i človek dostáva „korunové“ ohodnotenie. Pretože toto hodnotenie je subjektívne, býva často nespravodlivé. Výrobca hodnôt je často podhodnotený oproti predajcovi, obchodníkovi, priekupníkovi či podvodníkovi. Na všetko najviac dopláca konzument.

Na úrovni svedomia dochádza k tomu, že „dobrými“ úspešnými a silnými sa stávajú často podvodníci, ľudia bezohľadní, klamári, ktorí zo všetkého urobili obcho a tovar. Televízia, masmédiá, literatúra, propagujú hodnoty tela odtrhnuté od ducha. Reklama je plná podvodov a poloprávd. Časť vedy sa zneužíva na nemravnú manipuláciu ľuďmi. Vo vedomí tých, ktorí podľahli tomuto vplyvu, alebo v rodine nezískali svetlo viery a všeľudských hodnôt dobra, nastáva chaos, dezorientácia, demoralizácia na všetkých úrovniach bytia. Je to daň za preferenciu konzumných hodnôt pred duchovnými a pred rešpektovaním či zušľachťovaním hlasu svedomia.

Celé vybavenie človeka – tela a ducha – je prejavom dokonalosti a lásky stvoriteľa. Aj keď človek zhrešil a hreší, sprevádza ho boží dar – SVEDOMIE. V ňom sa spája telo s duchom a duch s telom. „Hlas tela“ (jeho potreby, pocity, telesné dobrá či telesné nebezpečenstvá) človek prežíva silne a jeho uspokojovanie sa za istých okolností hlási dokonca ketegoricky. Svedomie v týchto prípadoch chráni telo prostredníctvom jeho orgánov tak, aby pri jeho uspokojovaní či ochrane boli dodržané duchovne nevyhnutné „dobrá“, lebo človek je tvor spoločenský a potrebuje žiť vo vnútornej a vonkajšej harmónii. Duchovné dobrá (láska k Bohu a k blížnemu, spravodlivé vzťahy k iným, vzájomná spolupráca, obetovanie a odpúšťanie) na rozdiel od tela prežíva človek odlišne. Svedomie sa „prihovára“ telu prostredníctvom mozgu ticho, nehlučne bez slov ako vnútorná potreba. Človek si potrebuje rozumieť s inými, byť uznaný, rešpektovaný a konať tak, aby jeho dobro nebolo len pre neho. Ak človek rešpektuje túto potrebu, dôsledkom je dôvera jeho najbližších, jeho rodiny. Požíva úctu ako dobrý človek. Vo vnútry sa cíti spokojný a dobrými činmi získava sebaúctu a sebadôveru, čo sú znaky vnútornej harmónie. Harmónia „vo vnútri“ súvisí s harmóniou „vonku“. Pre obe je spoločné vzájomné a nezištné dobro.

Do toho dobra patrí na prvom mieste láska a úcta k stvoriteľovi, s ktorým človek bezprestredne súvisí ako autor s dielom. A že nejde o hociakého autora, dokazuje jeho dielo – vesmír, rastlinstvo, živočíšstvo, ľudský život ktorý spája úžasná vonkajšia a vnútorná logika, ktorými sú prepojené všetky diela Stvoriteľa. Všetká veda spočíva v „lúštení diela“ Stvoriteľa, ktoré je nekonečné a dynamické. Tie najdokonalejšie ľudské mozgy žasnú nad logikou „konštrukcie“ Božieho diela. Každý nový objav nastoluje ešte viac otázok, ako je tých, na ktoré už poznáme odpoveď. Vždy máme pocit, že sme len na somom začiatku.

Táto nekonečnosť a dokonalodsť sa prejavuje i v ľudskej osobnosti, v spojení tela a ducha, kde každý z nás je neopakovateľným originálom Stvoriteľa. Tento dokonalý a „dobrozlý“ človek nosí v sebe nesmrteľnú dušu. Jej existencia prekračuje existenciu tela a vlastní ju každý človek, nech je akejkoľvek rasy či vierovyznania. V svedomí zakódovaná príťažlivosť k DOBRU, PRAVDE, SPRAVODLIVOSTI dávajú zmysel ľudskému bytiu a smerovaniu. Lenže človek, čo do schopností nie je dokonalý i keď nás Boh stvoril na obraz svoj. Dôvod tejto skutočnosti je známy len Bohu. Obmedzený človek si môže myslieť, že nedokonalosť v poznaní nás núti v sebe i mimo seba hľadať svoj pôvod života. Ak statočne a úprimne hľadáme, musíme skôr či neskôr vo svete, okolo seba i v sebe samom nájsť stopy Boha. Obmedzenosť v cite sa prejavuje predovšetkým v sebeláske, v nestálosti lásky a jej nedostatočnej synchronizácii s poznaním.

Tento nedostatok úprimne milujúcich a chápajúcich lásku ako najvyššie „dobro“, môže viesť k nekonečnej láske Boha, ktorá nás volá k sebe i k porozumeniu s blížnym. Čím dôkladnejšie ideme touto cestou, tým skôr a viac objavujeme lásku. Nedokonalosť vôle súvisí s nedokonalosťou v poznaní, v láske a so slobodnou vôľou. Možnosť volby je z jednej strany božský dar, ale z druhej strany nesmierna zodpovednosť za svoje rozhodovanie. Veď sa rozhodujeme, či prijať „Zákon lásky“ nám daný Bohom, alebo voliť sebalásku, sebaobdiv a vzďalovať sa od Boha. Vyžaduje to od nás stálosť v pravde a citlivé počúvanie hlasu svedomia, ktorým nám Boh pomáha, aby sme vo svojej nedokonalosti nezablúdili. Svedomie považujem za Boží dar, pomocou ktorého človek napriek nedokonalosti, keď počúva jeho hlas, upevňuje ho a rozvíja skutkami dobra a pravdy počas života, nemôže zablúdiť, ale príde do náručia svojho Boha.